Boarding prebehol bez problemov.
Ked sa zacinal naplnat 4 shuttlebus, trochu som znervoznel, ale stewardky nas do Airbusu A320 nakoniec narvali.
Mnohotonovy kolos zo 10 minut bludil po obrej ploche tranzitnych ciest Sheremetjeva, az nakoniec pilot Serjoza Nabokov nasiel runway. Je to majster, tlieskam. Teraz bez ironie, start, potom aj celu cestu vratane pristatia zvladol perfektne, v tomto su rusi dobri a ked budete letiet s aeroflotom, nemusite sa obavat. Dufam ze nevychadzal z kabiny.
Nocne lety su skvele, hlavne ked je obloha bez oblakov.
Navigacia na mojom osobnom displeji bola vymakana. Totalny prehlad o ceste, vyska, pocasie, prejdena vzdialenost, predpokladany cas priletu do HCMC (Ho Chi Minh City), mapka s miestami preletu, skratka spica, pocas letu system zamrzol iba 3 krat takze v poho a poko.
Play list Aeroflotu na tuto letovu sezonu neobsahuje Peter Bic Project, tak som si pustil The best of Queen a pri Bohemian rapsody som zacal sledovat hviezdy. Boli akosi blizsie. Kdesi nad Taschkentom sa strhla prudka burka a v dialke bolo vidiet uzasnu svetelnu show, tento krat ziadny laser, lez cista priroda, blesky ako nad Tatrami.
Na veceru ryba alebo kura, plus ako starter udeny losos so zeleninou, nejaky kolacik, kavicka taka slabsia. Vynasiel som trochu nechcene novy trik, ako pitie ponukali klasicky cfs (cola-fanta-sprite), voda, ale nedavaju pivo. Mali biele a cervene vino. Mal som zlu predtuchu a vypytal som si trochu vina na ochutnavku. Dievca nesetrilo a ulialo decko. Sice do papierovo-voskoveho pohara, ale aj tak som sa rozhodol degustatorsky vopchat nos do pohara a privonat si. Dalo sa podla odoru rozoznat, ze je biele, ale v tom papierovom tegliku vino nemalo ziadnu iskru. Vystruhal som grimasu, ako ked decku date olizat citron a vypytal som si kolu. Ani to nevyzeralo chamtivo (dufam) a ja som mohol ochutnat, co rozlieva rusky narodny prepravca milovnikom vina. Poviem Vam, nic moc, ta cola bola nevyhnutna.
Ked to vsetko spakovali, pozrel som si ponuku vo videoteke, Maco sledoval neviem kolky diel Game of Thrones, ja som zacal pozerat Godzillu, displej zase zamrzol. Ked sa prebral, chvilu som este listoval v ponuke filmov. Hladal so, ci nenajdem nejaky katastroficky film s padom lietadla, nech som aspon trochu tematicky. Nenasiel som, divne, ale na druhej strane katastrof tam bolo pozehnane.
Druhe jedlo. Som si dal zavazok, ze na tejto dovolenke dam 3 kg dole. OK, zacinam od zajtra, tie palacinky za ten hriech stoja. Na konci nasej cesty sa dozviete, ci som ciel splnil. Pri svojich 195 cm som mal pred odchodom 88, ciel je 85.
Jalalabad, Khandahar, Islamabad, potom
Khalkata… a zacina svitat. Kto ste niekedy zazili svitanie pri ceste na vychod (a teraz nemyslim do Kosic ICeckom), tak budete vediet o com hovorim. Pri pohlade na oblohu za nami este tma a v dialke na zemi mesta ziariace svetielkami ulic. Pred nami uz krvave zore. V lietadle pri ceste na vychod slnko vychadza velmi rycho. V priebehu par minut bola cela ohniva gula na obzore a musel som zatiahnut tienidlo, lebo ostre slnko rezalo oci. Pilota snad neoslepilo a nezatiahol tienidlo, lebo pekne drzal kurz Bangkok, Phnom Penh a Saigon. Alebo zeby to bol autopilot?
To je jedno, zostava nam este hodina tohoto utrpenia a to uz vydrzime obaja. Ranajky – caj, buchticka s maslom, kusok syra. Maco celu cestu nebol na vecku. Teda povodne aj chcel, ale ked zistil ze sa tam nezmesti, tak obmedzil konzumaciu tekutin na nevyhnutne minimum.
Napriek tomu, ze HCMC (budem pouzivat tuto medzinarodne uznanu skratku pre Ho Chi Minh City, alebo Saigon), je velke mesto, cca 12 mil. obyvatelov, letisko je male a nedaleko centra. Vsetko je relativne. 8 km z letiska do centra trvalo v „beznej premavke“ viac ako hodinu.
Ale o tom, ako to bolo, ako sme vstupili na podu Vietnamskej socialistickej republiky, ako sme predbehli indov a ako sme si hladali batozinu… a este omnoho viac v dalsej casti.
26.4.2015-27.4.2015