Východ slnka na juhu Vietnamu vraj má svoje čaro. Neviem posúdiť, bývame v takej štvrti, že sa východ slnka pozorovať nedá. Výškové budovy – mrakodrapy sa miešajú so starou francúzskou koloniálnou zástavbou. Architektonicky sa mi Saigon páči, aj keď bývať v takých bytoch by som nechcel. Mestu dominuje Bitexco Financial Tower. Veža je vysoká 262 metrov, má 68 poschodí, a podľa wikipédie jej patrí status 124 najvyššia budova sveta (zatiaľ).
Na jednom z najvrchnejších poschodí je diskoclub a dá sa sem cez deň dostať aj na vyhliadkový skybox. Panoráma mesta na dlani – 200.000 vnd, necelých 10 eur.
Dnes sme vymenili hotel a ideme pozrieť tunely Cu Chi. Je to rozsiahla sieť podzemných chodieb, ktoré vietnamci začali stavať ešte vo francúzskej vojne a rozšírili ich počas americkej invázie v rokoch 1955 až 1975. Tunely boli zázemím pre Vietcong.
Cestujeme hromadnou dopravou. Je to na jeden prestup, Bus 79 stoji neďaleko nášho hotela a potom č.13 nás dovezie až k tunelom. Expozícia zaberá dosť veľké územie, sú tu rozmiestnené pôvodné kusy vojenskej techniky, lietadlá, autá, húfnice a čo ja viem čo ešte, vietnamské aj americké. Môžete si pozrieť asi ½ hod. film o vojne na týchto územiach a o tom ako a prečo tunely vznikli. Pustia vás aj do niektorých tunelov, ale toto už nie je úplne pre každého. S mojou výškou, v tomto teréne a v tomto teple som mal dosť. Ak máte klaustrofóbiu, tiež to môže byť problém. V niektorých miestach sa aj tí vietnamci museli plaziť a ja by som sa tam nezmestil vôbec. V okolitom teréne zostali vraj pôvodné jamy po bombách, ktoré spúšťali američania z legendárnych bombardérov B52. Takú jamu som u nás videl, keď jeden záhradkár zakopával stavebný odpad. Ak máte po tejto prehliadke ešte chuť, môžete si zastrieľať v národnom streleckom centre – napríklad aj z kalašnikova.
Je to zaujímavá expozícia, ale nemusí byť úplne každému po chuti. V podvečer sme sa vrátili do Saigonu a opäť sa vybrali za gurmánskymi zážitkami. V zastrčenej uličke v blízkosti paláca nezávislosti, na hranici districtov 1-2 sme objavili príjemnú reštiku so slušnou ponukou. Maco si objednal krokodíla. Podávali to podobne, ako u nás niekto robieva fondy. Na jemno nakrájané ružové mäso namáčate do horúceho nálevu, tu to ale nebol olej. Ja som si dal grilované bravčové kúsky s ryžovými rezancami. Chutilo mi to. Skúsil som aj z Macovho krokodíla. Okrem špeciálneho spôsobu prípravy ma to ale viac nezaujalo. Dala by sa použiť aj hláška z nezabudnuteľnej komédie s Bolkom Polívkom – „želvy nežeru“. Ale pre dietetikov by to mohlo byť dobré.
Večer ešte musíme vybaviť program na zajtra. Ideme do delty Mekongu. Tento výlet berieme od miestnej cestovky, pre dvoch ludí brať si plavidlo a absolvovať to so sprievodcom – dá sa, ale bolo by to zbytočne drahé.
Bus odchádza o 7:30 (to bude peklo), ale sme odhodlaní toto nezaspať.
Večer, vlastne už v noci napíšem ešte pár riadkov blogu a potom tvrdo zaspím.
Internet vo Vietname sa mi zdá dostupnejší ako u nás. V hoteloch je celkom samozrejmosťou, na každom poschodí vlastný router, v meste v trochu lepších reštauráciách a kaviarňach je tiež. Obvykle je aj v diaľkových autobusoch, ale tu je kvalita veľmi nízka. Lepšie je zaobstarať si vlastný mobilný.
O tom, o výlete do delty Mekongu a o reštaurácii, v ktorej jedol pred nami aj Bill Clinton vám napíšem v ďalšom pokračovaní môjho blogu,