Založ si blog

Ten pes ma privedie do hrobu. . .

Bol to orech s črtami vlčiaka, ale po pravde, s vlčiakom by ste si ho pomýlili iba ak ho zazriete cez okno z IC vlaku pri jazde plnou rýchlosťou medzi Pezinkom a Trnavou. V takej rýchlosti na detaily človek nedbá. Ja keď som ho zbadal prvý krát.. bola to láska na prvý pohľad. Našiel som ho ako zatúlané šteniatko pri Dunaji. Bolo to takto…. (písal sa rok 1973, alebo 4, bol júl)

Jedno slnečné prázdninové ráno vybrali sme sa s bratrancom Milanom “von”. Len tak, bezcieľne, bez prípravy. Pri kasárňach sme nasadli na autobus, a vystúpili sme v sade Janka Kráľa, pri futbalovom štadióne. V poslednom období už sa volal štadión Artmedie, ale vtedy tam sídlil futbalový klub SKS Petržalka. Prešli sme popod staručký viadukt a už sme boli pri ďalšom futbalovom štadióne – tento bol v danom čase štadión ČH Bratislava a patril k slávnym futbalovým stánkom Slovenska. Hrávali sa tu aj reprezentačné zápasy a na jeho trávniku sa začiatkom 20-teho storočia preháňali slávni hráči zvučných mien. Len malý kúsok odtiaľ bol, čuduj sa svete – ďalší futbalový štadión, tento pre zmenu obhospodarovala telovýchovná jednota Spoje.

Okrem regulárnej futbalovej plochy s príjemnou drevenou tribúnou mal areál aj tréningové škvárové ihrisko, volejbalové a tenisové kurty a skvelé kúpalisko. Vodu tu ohrievali veľmi pokrokovým solárnym systémom. Mali vybudované také betónové plytké jarčeky v ktorých sa ohrievala voda slnkom pred tým ako dorazila do bazéna. Miesto kde bol vybudovaný tento vymakaný systém solárneho ohrevu bolo obohnané kovovými zábranami a bol tam zákaz vstupu. Ako decká sme sa ale aj tak najradšej “kúpali” tam, lebo v bazénoch bola voda dosť studená. … až kým nás tam nenachytal správca.

V Petržalke bolo koncom 20-teho storočia asi viac športovísk, ako je dnes v celej Bratislave… Neuveriteľné… nechápem, ako sme to všetko mohli tak hlúpo zbúrať. No a za Spojmi sa cesta kľukatila smerom do starého Ovsišťa (sú to miesta, kde je teraz poliklinika na Synekovej ulici). My s Milanom sme vtedy pokračovali ďalej smerom k Dunaju dnes tu vyúsťuje most Apollo. Popri brehu viedla asfaltová cesta, ktorá bývala veľmi často zatopená. Bežná doprava bola odtiaľ vylúčená, len občas tadiaľ prefrčalo auto vodohospodárov, alebo vojenský džíp (teda vlastne gazík). Cestičky v tomto malom raji každý chalan z Petržalky poznal aj poslepiačky. Chodili sme tam často. Kúsok odtiaľ, smerom k Starému mostu mali svoju základňu vodáci a bolo tam legendárne kúpalisko Lido. Bŕŕ´, voda ako ľad, ale baby – najkrajšie na svete. A na opačnú stranu po prúde rieky sa dalo dostať k mŕtvemu ramenu, kde kotvila vyhorená loď Javorina. To bolo veľmi tajomné miesto. Rád som tam chodil, bolo to dobrodružstvo a dnes sa už môžem priznať, neraz som sa aj bál.

Keď sme sa priblížili k Dunaju, zbadali sme na skalnatom brehu tmoliť sa šteňa. Myslel som si že niekde na blízku musí mať pána. Keď sme ale prišli až k nemu, pochopili sme, že je tam sám ako prst. Celkom sa k nám mal a naokolo nebolo nikoho. Musím podotknúť, že vtedy tie priestory vyzerali celkom inak ako dnes, povedal by som, že líšky tam dávali dobrú noc. Jedine skalnatý breh Dunaja sa od tých čias nezmenil.

K psíkovi som sa prihovoril a ten reagoval veľmi priateľsky, čo priateľsky, správal sa, ako by sme sa poznali už od narodenia a vyčítal mi, prečo som ho tam nechal tak dlho samého. O chvíľu bolo jasné, že toho psa sa len tak ľahko nezbavím. Vybral sa skrátka za nami ako tieň. Začal som kuť plány, ako to doma vysvetlím a že bude môj. Zahájili sme ústupovú cestu a začali sme s Milanom vymýšľať meno. Padali rôzne typy, nespomínam si už na nič konkrétne, iba viem, že psa sme od vtedy volali ASO. (to fakt neviem, koho bol nápad). Cesta ubiehala pomaly, Aso nestíhal. Pri Spojoch už bol naozaj na konci so silami a odmietal poslušnosť. Pochopili sme, že mu budeme musieť pomôcť. Ale odtiaľ to bol ešte k nám fakt hodný kus cesty. Milan zobral šteňa na ruky a odniesol ho možno 200 metrov. Vystriedali sme sa. Ty kokso bol fakt ťažký, také šteniatko, ale váhu mal. Aj my s Milanom sme toho už mali dosť, bolo riadne teplo a my sme nemali so sebou vodu. Horko ťažko sme ho priniesli k parku (Sad Janka Kráľa). Tam bola zástavka autobusu, mysleli sme že domov sa zvezieme. Chyba lávky, autobus prišiel, ale šofér nás so psom dnu nepustil. A potom ešte jeden, a to isté, ako keby sa dohodli. Milan dostal skvelý nápad. “Skoč domov pre káričku, naložíme ho a odvezieme domov.” Myšlienka dobrá, ale prečo ja? Veď to napadlo jeho. Chvíľu sme sa nevedeli dohodnúť kto pôjde pre tú káričku, (každý si predstavoval úmornú cestu tam a späť) a potom sme sa predsa len rozhodli pokračovať všetci spolu bez káričky. Pes išiel chvíľu po svojich, potom na rukách… cesta ktorá nám obvykle trvala 20-25 minút, teraz trvala dobré dve hodiny.

Keď babka zbadala náš nový prírastok do rodiny, bola vo vytržení. Najprv to vyzeralo úplne beznádejne. Potom sme uzavreli mier a dohodli sme sa, že psa necháme prenocovať u nás a na druhý deň ho odnesieme tam odkiaľ prišiel. Ale Vy už asi tušíte, že všetko bolo celkom ináč. Legendárnu vetu : “Ten pes ma privedie do hrobu” som nevyslovil ja, ale moja babka. O tom, ako to bolo a ďalšie detaily dám v pokračovaní môjho blogu už o týždeň.

A ešte jedna poznámka. Milo ma prekvapilo, koľko ľudí si prečítalo predchádzajúci článok a tiež že sa o ňom živo diskutovalo, zapojilo sa veľa pamätníkov. Myslel som si, že sa diskutuje hlavne o politických témach. Tieto moje príspevky sa mi zdajú tak trochu mimo hlavný prúd. Chcel by som Vás požiadať, aby ste moje články nebrali ako literatúru faktu. Sú to moje spomienky a zisťujem, že niektoré sú aj poriadne vyblednuté. Ak som niečo zmotal, prepáčte mi to, na vine je nedostatok internej pamäte.

Dnešný článok bol trochu dlhší, rovných tisíc slov. Snáď som Vás neunavil.

Ako by moja babka povedala, majte sa krásne a píšte básne (alebo sa zapojte do debaty)

Navždy Váš

Martin

Vietnam mojimi ocami – Velke finale

25.07.2015

Sprcha tento krat prisla velmi vhod. Uz nebudeme taki marnotratni. Sme obaja unaveni ako psi, ale... posledne hodiny vo Veitname ideme „do mrtva“. Pustame sa do Old Town city, ktore ma atmosferu a viac »

Vietnam mojimi ocami 15

26.06.2015

Ako som uz spomenul v predchadzajucej casti, nasa lod sa vola Ha Long Bay Castaway Tour. Doteraz som sa vo Vietname nestretol s takym vycibrenym zmyslom pre humor, ale toto vyslo. Dame lodi sancu, ak viac »

Vietnam mojimi ocami 14

05.06.2015

Poznate tu skladbicku od Honzu Nedveda – Banska Bystrica? Jej obsah sa priblizuje k tomu, co som pocitil, ked som prvy krat zbadal zatoku Halong, alebo Ha Long Bay, ako sa tento zemepisny pojem zapisuje viac »

japonsko, tajfún, Lionrock

K Japonsku sa blíži tajfún, desaťtisíce ľudí sa majú evakuovať

22.10.2017 13:29

Tajfún Lan mierne zoslabol, stále je to ale silná búrka.

jeseň, listy, deti, hra, park, ginko

Riaditelia škôl môžu predĺžiť jesenné prázdniny, ale nie bezdôvodne

22.10.2017 13:24

Jesenné prázdniny budú tento rok od 28. októbra do 1. novembra

mince, sporenie, vklad, dedičstvo, dane, odvody

Väčšina Slovákov podceňuje svoje finančné zabezpečenie

22.10.2017 12:39

Až 94 % Slovákov podceňuje zabezpečenie do budúcnosti. Z toho viac než tretina sa finančne nepripravuje na budúcnosť vôbec.

Walmart, obchod, Kalifornia

Americký maloobchod čelí nedostatku zamestnancov

22.10.2017 12:36

Americké maloobchodné spoločnosti sa stretávajú s čoraz väčšími ťažkosťami pri zháňaní zamestnancov pre svoje predajne.

margal

Blog o tom, ako žijem ja... Blog.pravda.sk

Štatistiky blogu

Počet článkov: 21
Celková čítanosť: 49481x
Priemerná čítanosť článkov: 2356x

Autor blogu