Založ si blog

Ten pes ma privedie do hrobu II.

Vtáci z plného hrdla revali na slnkom zaliatu záhradu. Niekde v diaľke zakikiríkal kohút. Prebral som sa z bláznivého sna a vystrelil z postele ako šíp. Boli prázdniny a obyčajne som z pelechu nevychádzal pred deviatou. Často som aj po prebudení len tak ležal a premýšľal o všetkom možnom aj nemožnom. Ale toto ráno bolo mimoriadne. Z postele ma vytiahla nedočkavosť. Včera som pri Dunaji našiel zatúlané šteňa. Priniesol som ho domov a túto noc „spalo“ vo svojom novom domove prvý krát. Dočasne som ho ubytoval v drevenej šope, ktorá stála vedľa nášho domu. Dnes by už asi človek povedal že hospodárska budova, alebo prístavok, pre nás to bola jednoducho šopa. Z vonku sa dali drevené dvere zaistiť drevenou závorou a z vnútra bol kovový háčik.
Netrpezlivo som vhupol do starých tenisiek, ktoré som už používal iba doma na dvore a poďho skontrolovať môjho malého zverenca. Keď som sa priblížil ku vrátam, Aso okamžite vyskočil a nedočkavo škriabal na dvere.
Vošiel som dnu a očami premeral tú spúšť. Malým okienkom pod strechou muselo dnu vniknúť aspoň tornádo. Všetko čo malo doteraz presne vymedzené miesto a nehybne stálo, alebo viselo už dlhé roky, zrazu sa váľalo v prachu. V starom kredenci bolo odložené nejaké prádlo a ošatenie. Aso veľkú časť povyvláčal von, niečo dotrhal, niečo iba tak pováľal po zemi. Náradie na polici našťastie nechal tak, ale prevrhol veľký pohár plný klincov. Zaujala ho aj vŕtačka odložená na ponku. Kábel prehrýzol na troch miestach. Mal štastie, že nebola zapojená do elektriny. V košíku na kovovej polici sa sušila kukurica. Ľahla popolom. Miska s vodou prevrhnutá, druhá miska prázdna a kúsky roztrúsené po zemi. Aso sa mi stále motal pod nohami, chvíľu previnilo pozeral na ten neporiadok okolo seba a chvíľu do mňa roztopašne dobiedzal. Ach Aso, čo si to tu porobil. Bleskovo som analyzoval situáciu a premýšľal som, ako zamaskovať túto pohromu. Toto keď naši zbadajú, zabijú ma… a potom aj toho psa. Ale Aso si z toho nerobil vôbec nič. Ja som bol naopak celkom rozhodený, snažil som sa zamaskovať aspoň časť napáchaných škôd. Pozbieral som vyvláčené handry a pohodil ich na policu. Vŕtačku som schoval do šuflíka na ponku. Kukuricu som pozbieral do košíka, tých pár zrniek čo ostalo na zemi je pri tejto kalamite nulová záťaž.
V letnej kuchyni ma už čakala babka s raňajkami. Chvíľu sme obaja mlčky hľadali tie správne slová na začiatok ranného dialógu. Tváril som sa akoby nič, ale tušil som, že babka veľmi dobre vie, čo sa v šope dialo a bolo mi jasné, že mi to len tak neprejde.
Ticho prerušila babka. Martinko (takto mi nehovoril nikto iný, volali ma na tisíc spôsobov, ale Martinko mi hovorila iba babka), toho psa musíš odviesť naspäť. Možno sa niekomu stratil a bude ho hľadať…
V tej chvíli sa začalo vyjednávanie na najvyššej úrovni. Asi tak nejako museli rokovať rusi s američanmi o odzbrojení v dobách najväčšej studenej vojny v Camp Davide.
Moje vyjednávacie pozície boli veľmi zložité. Aj keď som bol v tomto obore veľmi dobrý a rodičov aj babku som často ukecával a úspešne, teraz som sám cítil, že to nebude ľahké.
Ale babi, veď… (hľadal som nejaký silný argument, prečo nie)… veď on tam bol celkom sám, zatúlaný, keď ho tam znova odvlečiem, skape tam od hladu. …a všetci moji spolužiaci majú psa, tak prečo ja nie? …no Julo nemá, ale ten má korytnačku a andulku.
Ja chcem psa! Cítil som sa celkom ako v rozprávke „Opice z našej police“. Rozdiel bol iba v tom, že mne sa v tej chvíli nerysovala ani len tá plyšová opica s rozbitým očkom. Babka bola neoblomná a nedala sa obmäkčiť. Mnoho krát som už túto úlohu bravúrne zvládol, ale teraz – zaťala sa.
Krátko po deviatej prišiel Milan. Určite už mal premyslené, čo všetko dnes spolu so psom podnikneme, ale situácia bola beznádejná. Oznámil som mu, že musíme Asa odprevadiť naspäť k Dunaju. To ho zlomilo. Urobil síce ešte jeden chabý pokus obmäkčiť babku, ale to už sme sa pomalým krokom vybrali aj s Asom smerom k parku. Z nás troch bol veselý iba pes.
Páčilo sa mu, že včera ešte beznádejne stratený a sám, dnes má takú skvelú spoločnosť, ktorá ho berie na prechádzku.
Neviem kedy som prvý krát počul slovné spojenie „venčiť psa“. V starej Petržalke nikto psa nevenčil. Psi mali svoj vlastný svet vo dvoroch a záhradách a po ulici sa špacírovali iba zriedkavo. Ľudia nepotrebovali svojho štvornohého spoločníka vodiť na vodítku, aby sa vykakal a vycikal.
Ale boli aj výnimky. Pamätám si na Eči báčiho (neviem ako sa skutočne volal, všetci ho nazývali Eči báči a svetáci iba skrátene – Eči), ten pravidelne v letnej sezóne chodil so svojim psom do záhradného hostinca U Bergera. Pes bol neurčitej rasy a vyzeral hrôzostrašne. Pamätám si ho už iba matne, najviac sa mi vybavuje, že to bol veľký chlpáč čiernej farby s mohutným hlasom. Ale treba aj dodať, že v úplnom protiklade jeho vizáže bola jeho mierumilovná povaha. Brechal iba zriedkavo ale mal mohutný basový chraplák a keď sa ozval, nikto si nedovolil odporovať. Pes autorita.
Príjemne sa sedelo pod obrovskými a isto veľmi starými platanmi. Berger stál na miestach, kde je dnes benzínka OMV pri Auparku. Zastavovali sa tam v lete celé rodiny, ktoré boli na prechádzke do parku, ale podnik mal aj svojich štamgastov, ktorí mu boli verní v čase aj nečase, aj v tedy keď sa na žiadnu prechádzku do parku nechystali. Pivo aj kofolu točil starý pán Berger, dedo môjho spolužiaka. Asi mu to pred znárodnením patrilo, usudzujúc podľa zľudovelého názvu U Bergera, ale oficiálne sa to už volalo iba Záhradný hostinec. Ešte jedna krčma v Petržalke sa volala podľa mena svojho pôvodného majiteľa – bola to krčma pána Mrenu, a nikto nepovedal inak, iba že idem na pivo k Mrenovi. Mala tiež pôvabnú záhradu s niekoľkými  stromami a stála oproti kinu Iskra. Píšem že pôvabnú záhradu, ale myslím že celý dvor bol vybetónovaný a vstupovalo sa tam po betónových schodoch. Tie boli často nebezpečnou prekážkou pre podnik opúšťajúcich opilcov. Ale odbočil som.

Pes cupital popri nás a cesta pomaly ubiehala. Išli sme mlčky, nikto nevedel prelomiť to prázdno.
Nemôžme ho tam predsa nechať, to nejde… Pod Starým mostom sa Milan z ničoho nič zasekol. Ja už ďalej nejdem. Necháme ho tu a skúsime mu utiecť. Na jednej strane som nechápal, na druhej strane som tušil nejaký fígel. Skúsime mu utiecť… (nad tým musel dlho premýšľať). To sa skrátka nedá. Dvaja osemroční frkani psovi nikdy neutečú. To čo sme obaja tušili sa našťastie potvrdilo. Aso to zobral ako skvelú hru. Pobehli sme a pes veselo za nami. Sem-tam aj radostne zaštekal. Bola to dojímavá naháňačka, preteky o splnené sny a vyhrať mohli iba všetci naraz, alebo nikto. Nebudem to naťahovať, pes nás mal jednoducho v šachu, držal si nás mierne na dištanc, ale stále bol v kontakte. Sily nám začali ubúdať v rovnakom čase. Zvoľnili sme tempo. Urobili sme si malú prestávku v ďalšej legendárnej krčme, ktorú volali Santos. Stála na okraji parku (stále píšem parku a myslím tým Sad Janka Kráľa), kúsok od ústia mostu SNP, dnes je to Nový most. Dali sme si cervenú „malinovku“ za 70 halierov a potom sme domov pokračovali už len voľným tempom. Misia sa nepodarila – teda vlastne podarila. Psa sa len tak nezbavíme a keď si babka myslí, že sa to dá, nech si to sama skúsi. Už ju vidím, ako utečie takému rýchlemu a obratnému psovi…
Pred obedom sme sa vrátili domov a mali sme kusisko šťastia. Bol u nás na návšteve babkin mladší brat, strýko Imro. Ten mal pre nás omnoho viac pochopenia, ako všetci ostatní. Keď sme otvorili našu bránu, sedel práve na dvore a popíjal fľaškovú desiatku. Babka ho vyždy volala, „šak poď na kávu Imriško“ a imriško vždy skončil pri pive.
Keď nás zbadal, očividne mu to zlepšilo náladu. „No čo je fešáci, to čo máte za šelmu, Jožka (to ako babka) de si zehnala toho psa?
Z ďalšej babkinej vety som zacítil jemné oteplenie vzťahov. „Ja som im zohnala…? – sami si zohnali, dovliekli ho od Dunaja, choď sa kuknúť, čo narobil v šope…“ To je pravda, v šope mal aj Imro kopec svojich vecí. Bol to rodičovský dom, babka pochádzala z 10 detí a aj keď teraz už v dome bývala iba ona a ja s rodičmi, celá rodina tu mala občas odložené nejaké drobnosti.
Nakopem ho do riti, keď sa nezmestí do kože, odvetil Imro expresívne a ja som cítil, že Aso sa pomaly, ale iste stáva súčasťou rodiny. Pokračoval som bernardýnskym pohľadom so smutnými očami a vetou: „babi to sa nedá, my sme ho tam nechali a on stále išiel za nami, aj sme ho odháňali, kričali, ale Aso sa nedal odbiť. Čo máme robiť?“ Zase do rozhovoru vstúpil Imro, ktorý bol vdovec, dcéru s vnúčatami mal ďaleko od domova, a preto bol na sestru aj ostatných členov rodiny veľmi upnutý. Nás deti mal obzvlášť rád. „Jožka, trochu ho vykŕmiš a ked doroste, bude na guláš“ povedal a zasmial sa divoko.
V tej chvíli celkom odľahčil situáciu, lebo všetci, okrem Asa vedeli, že psi sa u nás nejedia.
Babka už cítila, že ani ona nemá silu toho psa sa zbaviť a len rezignovane odvetila, „Keď mi pošlape chryzantémy v záhrade, dolámem mu hnáty…“
V tom momente bol Aso definitívne mojim psom a mňa zalial pocit šťastia a radosti, aké len môže pocítiť osem ročný chalan. Prežil som s ním kopec veselých príhod, ktoré občas hodím aj na tento blog.
Dúfam že sa Vám budú páčiť. Ale teraz už končím, lebo som sa nejako moc rozpísal.
Váš Martin

Vietnam mojimi ocami – Velke finale

25.07.2015

Sprcha tento krat prisla velmi vhod. Uz nebudeme taki marnotratni. Sme obaja unaveni ako psi, ale... posledne hodiny vo Veitname ideme „do mrtva“. Pustame sa do Old Town city, ktore ma atmosferu a viac »

Vietnam mojimi ocami 15

26.06.2015

Ako som uz spomenul v predchadzajucej casti, nasa lod sa vola Ha Long Bay Castaway Tour. Doteraz som sa vo Vietname nestretol s takym vycibrenym zmyslom pre humor, ale toto vyslo. Dame lodi sancu, ak viac »

Vietnam mojimi ocami 14

05.06.2015

Poznate tu skladbicku od Honzu Nedveda – Banska Bystrica? Jej obsah sa priblizuje k tomu, co som pocitil, ked som prvy krat zbadal zatoku Halong, alebo Ha Long Bay, ako sa tento zemepisny pojem zapisuje viac »

Poľsko, vlajka, zástava, výročie ústavy

Poľský minister obrany trvá na tom, že za haváriou lietadla s Kaczynským bolo Rusko

14.12.2017 21:47

O Macierewiczovi sa v poľskej tlači objavujú informácie, podľa ktorých by mohol byť napojený na ruskú tajnú službu a to, akým smerom vedie vyšetrovanie, by mohlo byť len spravodajskou hrou.

Cesta, cesty, doprava, diaľnica

NDS chystá súťaže na časť obchvatu Prešova a na úsek R2 pri Mýtnej

14.12.2017 20:13

NDS plánuje vyhlásiť už skôr avizované súťaže, prvú do 29. decembra tohto roka a druhú do 31. januára 2018.

ľudia

Konšpirácie na vzostupe. Experti dvíhajú varovný prst

14.12.2017 20:00

Konšpiračnej teórii, že svet ovládajú tajné spolky, ktoré sa usilujú o totalitnú svetovládu, verí čoraz viac ľudí. Darí sa aj iným pochybným myšlienkam.

G20-GERMANY/

Nechceme tu desiatky Saakašviliov, reagoval Putin na možnú kandidatúru Navaľného

14.12.2017 19:40

"Otočte stránku a dospejte už!" odkázal ruský prezident poľskej vláde. Na otázku opozičnej novinárky, ktorá v októbri prežila pokus o atentát, odmietol odpovedať.

margal

Blog o tom, ako žijem ja... Blog.pravda.sk

Štatistiky blogu

Počet článkov: 21
Celková čítanosť: 50774x
Priemerná čítanosť článkov: 2418x

Autor blogu