Bolo to takto…

Aj keď je tento zápisník o ceste do Vietnamu, jeden den trávime v Moskve. Bolšoj teatr, celá Moskva je jedno veľké divadlo. Vodka, pirožky, boršč,… (ale boršč je vraj ukrajinské tradičné jedlo), Kremeľ, Luzhniky, Arbat (v sprievodcoch píšu ze Arbat je Mont Martre Moskvy, mne sa to nezda), Spartak, Dinamo a CSKA, sex, drogy, aj rock&roll. Moskva je neuveriteľná zmes. Chudoba sa mieša s nepredstaviteľným luxusom a romantická ospalosť s brutálnou kakofóniou pulzujúceho veľkomesta. Turistickí sprievodcovia a cestovateľské portály upozorňujú na to, že mesto je skôr pre silné povahy a skúsených cestovateľov. Mojou výhodou je, že viem čítať azbuku a kdesi v dolných poschodiach pamäte ostali fragmenty mojej ruštiny. Ale na reálny život to nepostačuje a musím prechádzať do angličtiny. Rusi anglicky vedia menej ako som čakal, ale urcite lepšie ako Ukrajinci, alebo Bulhari, aj tak sa občas dostaneme do slepej uličky. Prileteli sme krátko po deviatej večer lokálneho času. Rusi uz nepoužívajú letný čas, vedeli ste to? Sheremetevo nás prijalo chladne. Colné formality, cudzinecká polícia a potom už zdravstvujte v Moskve. Sympatická susedka v lietadle mi dala zopár tipov na nočnú Moskvu, ale všetko zmenil Maco. Po prichode na hotel vliezol do sprchovacieho kúta (chcel sa pôvodne odfotiť), ale nejakym omylom sa sprcha spustila. Problem je, že bol oblečený. Kým odtiaľ vybehol, mal triko aj mikinu tak mokrú, že nočná prehliadka neprichádzala do úvahy. My sme batožinu nechali na letisku a so sebou sme mali len to, čo sme mali na sebe. Tak spokojnú noc a ráno si to vynahradíme. Ráno sme si „trochu natiahli“ a do ulíc sme vybehli až okolo desiatej. Na raňajky káva s koláčikmi. Potom na stanici metra Sucharevska sme objavili male trhovisko. Vylučne potravinový tovar, ovocie, zelenina, mäso, ryby, pekáreň, všetko na čo si zmyslíte. Sankcie Europskej unie? Nezmysel, absolutne necítiť. Ikea, Auchan, Metro, vsetky veľké reťazce si veselo predávajú a život beží ďalej. Je to len propaganda. Po ceste na Červene namestie sme sa zastavili v pravoslavnom kostole. Keby to bolo kino, už by ma nepustili, lebo by bolo vypredané, ale nakoniec som sa tam dostal. Nádherná výzdoba… vonku potom všetkým návštevníkom rozdávali pagáčiky. Nepoznám ten obrad, neviem o čo islo, ale pagačiky boli Ok. Po ceste sme nakukli do obchodu „vsio dlia ribjonkov“, obchod pre deti. Wow tak to bolo čosi. Oci nevedia, kam sa pozerať. Pre deti to musí byť skor trest, vyberať si tam sa ani neda. Pokračujeme ďalej, legendárny GUM, kde vraj v 80-tych balili topanky do novinového papiera a čislo si zákazník nevyberal. Dostal čo mala predavacka po ruke a pred obchodom vymieňal s ostatnymi štastlivcami, ktorí ziskali par obuvi. A keď aj nevymenil, v rodine sa určite našiel niekto, komu sa veľkosť hodila. Dnes už je situácia iná a oblečik od Armaniho, košielka Rabene alebo spoďáre Gucci vám zaručene „padnú“. Vonderbra pre Vašu polovičku? Why not., len si skontrolujte denný limit na Vašej karte. A potom už Červene námestie. Vrcholia prípravy na oslavy 1. mája a 70. výročie oslobodenia, amazing. Napadlo ma, žze v takýchto situáciach a na takýchto miestach inde v „civilizovanej Európe“ by už robili ine security prehliadky“. Rusi su v absolutnom kľude a nerobia žiadne obštrukcie. To im kvitujem. Do Kremľa a mauzólea tradičná rada, podobne ako do Louvru na Gioccondu, ale aj tu sa mi to zda omnoho kľudnejsie ako v Paríži. Napriek tomu Moskva silne pulzuje a v nedeľu napoludnie je na hlavnej triede traffic ako z Rovinky do hlavného mesta v pondelok o 7:30. Dáme marozenoje… Dnešné deti uz nechapu a ignorujú legendu, Maco si mysli ze Hagen Dasz je lepší. Ale Hagen Das má v zime o 75% nižšie predaje a ruskoje marozennoje sa predáva celý rok – vo veľkom. Arbat, stojí za to sem prísť, jasné že komercia zasiahla aj sem, ale prechádzka príjemná. Dali sme si dva ceburjaky, kurací aj syrový v podstate placka naplnená čím si vyberiete. Chuťovo sa možno blíži aj k nášmu langošu, ale stačí ochutnať raz. Na mna trochu ťažké, chcelo by to panáka. Prekvapivo nemajú vodku ani žiadnu inú zápražku. Neznaju sto slucilos. Dáme pivko, vyberám tradičné ruské, meno si nepamätám. Nevadí, už ho nikdy hladať nebudem. Mali aj Krušovice, škoda, asi som zaváhal, mal som zase raz vsadit na tých Čechov. Pomaly sa začiname naberať kurz Sheremetjevo. „A do prčic, ja som si neprehodil čas na fone“, hovori Maco. „A do prčic, ale to už je..“ preglgam na sucho a v duchu ja. Mali sme na stastie určitú rezervu a tak sme to relatívne v klídku dali, ale to som asi prvýkrát na medzinárodný odlet vôbec nečakal a prišli sme tak aku-aku. Vlastne este raz dávnejšie v Amsterdame to bolo tiež o chlp. Skrátka asi je to naozaj tak, že čo sa má stať sa aj stane a stresovať sa nemá zmysel. Lietadlo narvané na prasknutie, fuh a tie sedačky – strašne málo miesta na nohy. S tým by mali letecké spoločnosti niečo začať robiť. Na transkonintalny let dvoch dvojmetrových ľudí uväzniť do takejto zvieracej kazajky, to už čo je. Ja viem, že existuje business class, ale to je o inom. Nepotrebujem kaviar a extra obsluhu, chcem len normalne neprísť o chrbát… Ok, v ďalšej časti sa dozviete, ako sme to celé prežili, prečo Maco celý let radšej nešiel na vecko a čo nás čakalo v Saigone. Pripútajte sa prosím, naše lietadlo Moskva Sheremetjevo do Viet-Nam, Ho Chi Minh City je pripravené na štart. 26.4.2015 o 19:50