Pred týždňom nás Vietnam privítal a dnes môžem trochu bilancovať. To už nie sú prvé dojmy, ale reálne skúsenosti. Okrem toho dáme rozlúčkový okruh Saigonom. Toto mesto som si obľúbil na prvý dotyk. Aj keď je hlučné, špinavé, bláznivé a chaotické, je veľa dôvodov, pre ktoré by sa mohlo zapáčiť aj Vám.
Maco o Saigone:
„Sigon Slováka bezpochyby zaskočí, či už prevládajú pozitívne alebo negatívne myšlienky. Ak ste nikdy neboli v HCMC, zostanete pozerať ako obarený. Chaos, hluk, motorky a ľudia, kam sa pozriete, nekonečné zástupy ľudí, kopa stánkov z najrôznejšími jedlami a shopíky s oblečením a suvenírmi kam len oko dohliadne, po týždni v Saigone som vyslovene unavený konštantným poznávaním nových vecí. mesto ma vážne očarilo. Jeho neustávajúci ruch sa musí človeku ktorý má rád dlhé nočné prechádzky a nočný život, naozaj páčiť, a ťažko sa s ním po tak krátkom čase lúči, ale viem že Vietnam nie je iba hcmc a že má ešte nekonečne veľa vecí, ktoré môže ponúknuť, preto sa teda z odhodlaním balím a hádžem ruksak na chrbát….zbohom ho chi minh city, som si istý že sa nevidíme naposledy……“
Cez deň bude opäť veľmi teplo, ale naplánovali sme si pár vecí, ktoré ešte chceme absolvovať a preto sme vyrazili už pred ôsmou hodinou. Do cca 11:00 pochodíme čo sa dá, potom sa zašijeme do niektorého z parkov a horúčavu prežijeme siestou a po štvrtej budeme ešte pokračovať.
V HCMC najviac na mňa zapôsobila stará budova hlavnej pošty. Vybudovali ju Francúzi v čase kolonizácie Vietnamu. Mnoho architektonických pamiatok tu má francúzsky pôvod a mestu to pridáva na pozoruhodnosti. Tak teda tá pošta, veľmi fotogenická budova, vo vnútri zdobená tématickými maľbami /staré mapy Vietnamu, Ázie, sveta/. Okrem toho pár artefaktov /staré drevené telefónne búdky, spojárska technika, pôvodný mobiliár – veľmi pekné/, v kontraste s tým, a to už je také vietnamské, sú priamo v budove šopy so suvenírmy, bižutériou, knihami, sladkosťami, to sa sem skrátka nehodí…
Katedrála Notre Dame, inšpirovaná tou parížskou, ale má celkom inú atmosféru. Ticho, pokoj a kľud, také vzácne médiá v tomto meste, sú tu dostupné pre každého.
Ešte jednu vec sme zvažovali a nakoniec neabsolvovali. Je to múzeum vojnových zločinov z americkej vojny. Vraj je to silné a nie pre každého. Aj keď nie som útlocitný, až tak veľmi netúžim tieto veci vidieť a trochu zavážil aj časový faktor.
Pred palácom nezávislosti je široká trieda, niečo podobné ako námestie SNP v Bratislave. Práve tu skladali tribúny z osláv 1. mája. Museli byť výdatné, asi aj veľkolepejšie ako v Phnom Penh. Na prvý pohľad sa mi tribúna zdala väčšia, ako v Moskve. Ozaj, zaujímavý zážitok. Tento rok som videl tri prvomájové tribúny v troch rôznych mestách. Tú v Moskve práve inštalovali, bola obrovská, zabrala polovičku Red square, V Phnom Penh tribúna nebola až taká veľká (asi tých komunistov až tak veľa nezostalo), ale do očí bila okázalá a gýčová výzdoba, ten kto ju projektoval, musel určite v minulosti (pred 89´) absolvovať stáž aspoň na troch prvých májoch v Prahe, Bukurešti, alebo východnom Berlíne.
Tá tribúna v HCMC, ktorú práve rozkladali bola naozaj obria, pripomínala mi konštrukciu obrovských horských dráh zo zábavných parkov. Dúfam že sa pri jej budovaní nikomu nič nestalo. Vietnamci sú veľmi zruční, pri prechádzke mestom občas máte možnosť nahliadnuť do rôznych dielní a garáží, ktoré sú otvorené ako výklad. Oprava motorky, televízora, topánok – žiadny problém. Keď majú trochu premýšľať, to už je horšie, ale nechcem ich hádzať do jedného vreca, určite je tu aj veľa mysliteľov. Je tu na ľuďoch dosť jasne vidieť spoločenský status.
Pri paláci nezávislosti sme si dali ľadovú kávu. Vietnamská káva je fajn. Ja nie som klasický kávičkár, ktorému sa bez kávy ráno ani nezačne. Kávu pijem tak 2-3 krát do mesiaca, spravidla cez víkend a je to pre mňa taká vychutnávka. Keby som ju mal každý deň dva krát, asi by mi zovšednela. Tu vo Vietname majú výraz Vietnamská káva. Neviem čo presne to znamená (či ju aj pestujú – skúsim zistiť), alebo je to špecifický spôsob prípravy. Pripravená s mliekom a ľadom chutí výborne. Perfektné osvieženie počas horúceho dňa. Bola to taká noblesná kaviarnička vo francúzskom štýle. Ice coffee, za 40.000 vnd – necelé dve eurá. Neskôr zistíme, že sú miesta, kde ju robia aj za 10.000, teda necelé poleuro a chutí úplne rovnako. Obloha sa zatiahla, v kaviarni sme prečkali krátku ale výdatnú búrku. Ani v čase najväčšieho lejaku sa život v meste nespomaľuje. Motorky frčia po uliciach nezmenenou rýchlosťou. Predavači, ktorí si nesú celý svoj obchod so sebou pokračujú s predajom v pasážach a podbrániach mesta, iba chodci majú problém, lebo každú chvíľu ich ošpliecha okoloidúca motorka. V podvečer sme už len tak bezcieľne brázdili uličky, ktoré sme doteraz nestihli. Dali sme si džús z cukrovej trstiny. To tu predávajú na každom rohu, vietnamci ho majú veľmi radi, ale priznám že nám veľmi nechutil. Večer nastupujeme do Sleeper Busu a presúvame sa do Na Thrangu. Sleeper Busy sú nočné autobusy, ktoré majú lehátka na spanie. Každý večer ich vyrážajú desiatky zo severu na juh a z juhu na sever. Vo vietname obľúbený spôsob prepravy. Možno vietnamci sa vyspia, chlapi nad 190 cm len ťažko hľadajú polohu, ako sa tam nasúkať ale zaspať… to ide veľmi ťažko.
O Na Thrangu a našom nevydarenom výlete do Dalatu bude ďalšie pokračovanie môjho blogu.
Celá debata | RSS tejto debaty