Bolo to takto…

Sprcha tento krat prisla velmi vhod. Uz nebudeme taki marnotratni. Sme obaja unaveni ako psi, ale… posledne hodiny vo Veitname ideme „do mrtva“. Pustame sa do Old Town city, ktore ma atmosferu a zije po cely den od skoreho rana do neskoreho vecera. Okolo jedenastej vecer sa ulicky zacinaju vyludnovat a po polnoci uz su prazdne a je klud. A to vsetko len preto, aby rano o pol piatej zase vsetko zilo na plny plyn. V starej stvrti navstivime jedno zlatnictvo. Nejdeme nakupovat drahe kovy, potrebujem este vymenit par eur a v zlatnictvach su najlepsie kurzy. Lepsie ako v banke a nezda sa mi to nebezpecne. Keby som ale menil 5 tisíc, tak asi by som predsa volil banku…

Maco si da potkana na spejli. Uz som o tom pisal? Neviem. Na ulici pomerne casto predavaju na spajgli taky ugrilovany tenucky platok masa. Najcastejsie nam hovorili, ze je to pork, ale aj chicken, alebo beef. Maso byva tak zvlastne vytvarovane, ze pripomina rozklepaneho hlodavca. Maco hned na prvy krat povedal, ze je to potkan na spejli, a od vtedy ho tak volame. Zda sa mi ze v Saigone som to nevidel predavat, asi ani v Na Thrangu, Prvy krat sme si to kupili v Hoi An. Take lacne zahnanie maleho hladu, ale nespoliehajte sa na to, ze by ste sa najedli. Obvykle chcu dolar za kus, ak ich vezmete viac, da sa dostat na 50 centov.

Prechadzame okolo babkoveho divadla na vode. Chcel som ist dnu, vstupne vcelku symbolicke, menej ako 5 eur. Maco ma odhovoril, ze do divadla nechodi ani doma a naco by chodil vo vietname, ked sa po vietnamsky vie iba najest a vyspat. Zobral som ten argument, ale potom som prudko olutoval. Je to svetovy unikat, starocna tradicia a nikde inde vraj take cosi nemaju. Tak ked budete v Hanoi, nezavahajte tak ako ja. To divadlo je na hlavnom namesti pri jazere, vcelku nenapadny vchod, ale jedno z mala miest, kde sa dohodnete bez problemov aj anglicky.

Kusok od divadla je originalny vietnamsky fastfood v style McDoo, a maju aj strojovu zmrzlinu za prijatelnu cenu. Neviem preco, vo Vietname je velmi draha zmrzlina. …velmi draha, viem, relativny pojem. Velmi draha v pomere k miestnym cenam. Najnizsie ceny startuju na 1,5 eur za kopcek. Ale aj tu deti zmrzlinu miluju a rodicia im ju samozrejme dopraju. Ked este uvazim, ze tu ma zmrzka sezonu cely rok… Chutovo je ale tak ako vsetko ostatne na mile vzdialena mojej predstave o dobrej zmrzline. Klasicka domaca je silne presladena a najlepsie je orientovat sa na ovocne chute. Vo fastfoode umelina original, ale trochu viac sa napriklad cokoloadova podoba tej nasej.

Len tak bezcielne sa prechadzame ulickami, premyslame, co este vezmeme domov ako suveniry, co este treba ochutnat. Na konci starej stvrte je nocny trh. Otvoreny je vo stvrtok a v piatok. Vietnamci to dost ospevuju, tak sa ideme pozriet. Sklamanie. Hugo Miletic XXL. Uz som unaveny tym neprebernym mnozstvom tovaru. Na co to ludstvo produkuje. To sa neda predat… a uz vobec nie kupit. Vsetko mi zrazu pripadalo take nevkusne a zbytocne. Snad len stanky s ovocim a sladkostami zachranovali reputaciu. Dali sme si ananas a mango. Na ovocie vo Vietname nezabudnem. Pre tu chut sa sem oplatilo cestovat. Neviem, ci zazitky pustupne vyprchaju. Dufam ze nie, ale ak by aj, chut tropickeho ovocia odtialto mi zostane hlboko v pamati.

Good bye Hanoi, good bye Vietnam, Good Bye Asia…

Na letisko mame zabukovany taxik, je to trochu z ruky a nechceme riskovat neskory prichod. V hotelovej recepcii sme vsetko vybavili este vecer, zaplatene je, tak rano uz len rychla rozlucka a ideme. Prepletame sa piartkovou rannou zacpou v Hanoi, ale netrva to dlho. Vypadovka z mesta je sice husta, ale potom uz nabiehame na Airport Highway a tam uz je to v klidku. Aj na letisku celkom pohoda, napriek tomu ze Vietnam je vcelku otvorená krajina a Hanoi velke mesto, odletov a príletov sa mi zdá na hlavné mesto málo. Takych pat – sest za hodinu, skoro ako Bratislava, len terminal je viditelne vacsi. Riesime priority seeting, pouceni po ceste z Moskvy do Saigonu. Vysmiaty mladik za okienkom checkinu najprv dolezito vysvetluje, ako sa to neda. Maco nanho vytiahol svoje zdravotne problemy s kolenom a chrbticou, poukazal na svoju vysku a na to uz vietnamcik prikyvuje na suhlas, ze OK, da nam first row, lebo sedadla pri emergency exitoch su uz obsadene.

Potesili sme sa, prva rada je tiez v pohode. Netusili sme, ze sa nas iba nechutnym sposobom zbavil, ziadna prva rada, pred nami regularne sedadla. Jedine stastie, ze v nasej rade ostalo jedno sedadlo volne a aj to je aspon mala utecha. Sergej nakopol samaljot, trochu pokruzil po navadzacich drahach a nas stroj uz zasada do startovacich blokov runwaye.

Dnesny den bude dlhy. Prekonavame casovy rozdiel 7 hodin, dnes bude den mat 31 hodin. Do Moskvy by sme mali prist okolo 17:00 V Hanoi v case odletu bolo 38 stupnov, v Moskve ocakavame 9 a dazd. To nebude najlepsi cas na vecernu prehliadku Moskvy.

Cely Vietnam som Vam vyrozpraval. Sem-tam v dalsich blogoch mozno obcas este nieco spomeniem, lebo ta cesta bola o nezabudnotelnych zazitkoch na cely zivot. Cesta domov uz bola takmer nezaujimava. Dazdiva Moskva nelakala na velke prechadzky. Velke nakupne centrum nam poskytlo azyl na tri hodinky. Potom sme sa vsak vratili na letisko a pockali na svoj spoj. Prahu uz nevnimam, unava ako po navrate z Gerlachu peso az do Lomnice.

Ale presne tie iste pocity, taky ten neustavajuci naval pocitu stastia…. zvladli sme to…. stastne doma. Hopá…