Krátka správa o ceste do Istanbulu a pár fragmentov z pobytu v tejto pulzujúcej metropole.
Dlho som sa neozval a po pár článkoch zo starej Petržalky, z môjho detstva, teraz pridávam jeden, ktorý súvisí s mojou vášňou – cestovaním. Rád cestujem len tak, na vlastnú päsť, bez cestovných kancelárií a spoznávam cudzie krajiny, mestá, ľudí, kultúru…
Syn je športovec a hlavne kým bol mladší, často sme cestovali s manželkou na miesta, kde „hral“.
Raz ho osud zavial na majstrovstvá sveta stredných škôlv basketbale, ktoré sa konali v tureckom Istanbule. Keď sme zistili, že sa tam kvalifikoval, začali sme pripravovať plány našej cesty. Aby nebolo všetko príliš jednoduché, okrem toho, že radi spoznávame cudzie krajiny a kultúru, my naozaj aj radi cestujeme. Vlakom, autobusom, autom… tak, aby sme aj videli ako sa mení svet okolo nás, keď prechádzame 1500 kilometrov. Cesta lietadlom nie je úplne to pravé orechové.
Začali sme v Bratislave na hlavnej stanici. Vlak Eurocity Jan Jesenius Hamburg – Budapest meškal asi 5 minút. Nastúpili sme do moderného open space vozňa a cesta do Budapešti prebehla veľmi rýchlo. Po príchode na Keleti p.u. som začal v ľahkej panike hľadať medzinárodnú pokladňu na zakúpenie ležadiel do Sofie. Majú tam vymakaný systém, ako u nás na polícii. Prídete do priestoru asi zo 7 pokladňami, otvorené v sobotu o 23.00 boli 3, ale pri nich ani nohy. Centrálny počítač vydáva lístky-časenky na základe Vašej požiadavky. Pri okienku mi aj tak povedali že pol hodinu pred odchodom môjho vlaku už ležadlo zakúpim iba priamo vo vlaku.
Tak sme sa pobrali k vlaku, ten práve prichádzal k nástupišťu. Šibovali tam vozne z Viedne. Priamy ležadlový vozeň Vienna – Sofia bol plný na prasknutie!!! Na šťastie! Bol to bulharský vozeň otrasnej úrovne, s takým by som nechcel ísť ani na popravu… Moja manželka, keď to zistila že vozeň je plný, preľakla sa na smrť, že bude celú cestu stáť v chodbičke, až sa jej z toho vykotila taška Samsonite rovno pod kolesá vlaku. Vlak našťastie už stál, ale pád z perónu na koľajisko dal zabrať. Samsonajtka to prežila, horšie dopadla plechovka Zlatého bažanta (zaujmavé že Tuborgy zostali nepoškodené). Nakoniec sme objavili ležadlový vozeň srbských železníc, ktorý mal volnú jednu kabínku a cestu Budapest – Beograd sme absolvovali veľmi exkluzívne. Ráno v Beograde sme vybehli z vlaku, začali ho šibovať hore-dole a my sme si odskočili na kávičku a pohárik Lozy. Neviem síce doteraz čo to bolo, ale piť sa to dalo, nevyhádzali sme sa z toho.
Z Beogradu sme ďalej pokračovali cez Niš do Sofie. Srbsko je pomerne chudobná krajina. Políčka pri trati si domáci obrábajú lopotným spôsobom s motyčkou…
Vlak išiel chvíľami aj rýchlosťou 40 km/hod., ale obvykle len tridsiatkou…
Po celej ceste sa vo vlaku neskutočne veľa fajčí. Pýtal som sa aj konduktora, či sa tam môže fajčiť, ale on absolútne nechápal prečo sa na takú samozrejmosť pýtam, šak prečo by sa nefajčilo?!?
V Niši sme preskočili do ďalšieho zafajčeného vagóna – ešte špinavšieho ako v Beograde. Do kupé sme si pristúpili k dvojici Francúzov, baba mala aj bulharský pas. Hlavne ten chlapík bol ale z cesty poriadne vyplašený a neustále sa pýtal svojej partnerky na všelijaké blbosti. Nechápal, načo sú im na takých ošarpaných domoch tie satelitné taniere. Asi neveril, že by mohli mať aj elektrinu.
Po prekročení hranice do Bulharska na prvý pohľad nebadať žiadnu zmenu – vonku rovnaký bodrel ako v Srbsku. Len ľudia sa trochu menia. Nie sú takí prívetiví, ako srbi. Tvária sa ako riaditelia zemegule. Vstupom do EU im narástlo sebavedomie.
Sofia hl. stanica. Mc Donald´s kiosk – komédia nr.1 Predávali hotdogy – v mekáči, no to som ešte nežral, dám si jeden. Vystál som takú menšiu radu. Jarmilka asi tušila o čo pôjde, a že ona si nedá. Najprv som si aj pýtal Big Mac, ale to ešte nezaviedli. Ok, tak hot dog. A že či s kečupom a horčicou. Horčicu som videl na predchádzajúcom hot dogu, tak hovorím že to radšej nie, ani kečup nechcem a na znak nesúhlasu razantne krútim hlavou. No akosi som zabudol, že v Bulharsku je všetko naopak, aj súhlas dávajú na javo tak, ako my nesúhlas. Tak mi tam slečinka nakyckala kečupu aj horčice požehnane. Ten hotdog bol brutal, nikdy si v mekáči v Sofii hot dog nedávajte! Vyšmaril som ho do prvého koša, Bulhari na mňa neveriacky zazerali, že či som zošalel. Inak v tomto mekáči mali aj Coca-colu Original – čapovali ju priamo z plastových flašiek.
V staničnej hale ma odchytil jeden týpek, že či ideme do Istanbulu, že tam práve ide too much turistov, ale že on mi pomôže kúpiť ležadlový lístok. Sviniar, musel to byť jasnovidec, lebo keď práve chcete kúpiť ležadlový lístok a v tej chvíli Vás niekto zastaví, že vám vie vybaviť ležadlový lístok – ešte k tomu presne do destinácie kam chcete ísť – psychologicky to funguje – už Vás má. Tak som sa nechal odžubať jak Alik. Ležadlový lístok fakt vybavil, ale potom ma obral o 40 leva. Netušil som vôbec, kolko to je. Som si myslel, že v takej chudobnej bezútešnej krajine ako je Bulharsko to bude niečo ako 40 Sk. Tak si hovorím čert ťa zober. Až neskôr som zistil, že som mu za tú službičku zaplatil skoro 20 €, čo je vzhľadom na to čo pre mňa urobil fakt dosť. Pokazil mi tým pekný večer. Ležadlo v bulharskom vagóne bolo o tri triedy slabšie ako to srbské, no ale – bolo naše…
Prechod do Turecka bol v pohode, na stanici v Kapikuli sme si všimli že máme k vlaku pripojený aj český vagón. Ty vole na nádraží v kapikuli mneli fakt levný vjeci a jakové je to šťestí že ti češi nemusej stát na víza. Vole to se jen tak nevidí. Ježkovi voči. Prepáčte, ale boli fakt dosť hloční, presne tak, ako to vedia len oni,
Všetok ostatný plebs vrátane nórskeho páru a zopár Angličanov (neviem kde sa v tom vlaku zobrali, asi kaskadéri) si vystál radu na víza. Vonku klendra jak v decembri. Zaliezli sme do svojho kupé a spali až do rána. Zobudil som sa až v Istanbule – ale to sme mali pred sebou ešte asi hodinu jazdy. Obrovské mesto prekvapuje na každom kilometri.
Istanbul je plný farieb, vôní, stále mám pocit, že všetci sa ponáhľajú…mesto je v pohybe. Trúbenie áut nemá konca, niekedy trúbia úplne bez príčiny.
Náš vlak meškal asi hodinu, preto sme po príchode na hlavnú stanicu volili presun taxíkom do štvrte Ziethinburna, kde sa mal hrať zápas Slovensko – Čína. Taxikár keď počul že kam chceme ísť, vystrelil, že 20 EUR. Ani sa mi to nezdalo až také strašné na prvé počutie, ale hovorím si veď tu sa zjednáva, tak hovorím že to nie, to je veľa, pokračoval na 15, ešte stále som nesúhlasil, tak sme sa nakoniec dohodli na 10 EUR. Bola to dobrá dohoda. Taxikár nás dovalil do najväčšej haly v tom okolí. Hrá tam aj Istanbulský basketbalový klub Besiktas. Hala má vymakaný bezpečnostný systém, nikto sa tam nemôže po okolí len tak voľne prechádzať. Bezpečnostné kamery nás asi zachytili, ako nás taxík vyklopil pred hlavným vchodom. Hneď nás vítali, ako keby sme boli delegácia z Fiba. Snažil som sa im vysvetliť, čo tam hľadáme, asi tretia osoba, ktorá za nami prišla – to už musela byt dosť vysoko postavená dáma v tej organizácii – vedela tak po anglicky, že sme sa dohodli. Zistila nám, kde sa hrá turnaj majstrovstiev sveta stredných škôl a vyslala s nami jedného pikolíka, ktorý nás tam odprevadil. Inak táto príhoda sa ešte niekoľko krát zopakovala s malými obmenami. Keď potrebujete akúkoľvek pomoc, turci sa vždy až dojemne snažia Vám pomôcť. Na ulici stačí stáť nad otvorenou mapou a už sa pristavujú a chcú Vám pomôcť. Sú veľmi snaživí, ale slušní, stačí pomoc odmietnuť a rešpektujú to. Smiešne je, že niekedy chcú pomáhať aj v prípade, keď sa to nedá. Chcú Vám pomôcť, ale nevedia ani slovo anglicky. Melú si turecky, a vy sa môžete z toho zblázniť.
Od tejto návštevy si pod pojmom Istanbul predstavujem:
1/ rýchle tempo od rána do noci. Čističi topánok, taxíky, predavači v butikoch, lode v Bospore, všetko ide veľmi rýchlo, Time is Money
2/ Grand Bazar – predáva a kupuje sa úplne všetko a všade, pijavice, korytnačky, ryby, rybky, rybičky, koberce, lízatká, pletivo, látky, bicykle, zlato, šperky, drahé kamene aj lacná bižutéria, zmrzlina, no a kebab, uhorky, melóny, korenie, syry, vešiaky, okuliare, skrátka na čo si spomeniete, všetko sa dá kúpiť v Istanbule, predáva každý, vždy a všade.
3/ Alláh je večný, turci veria, ale rešpektujú aj Vás. Modlia sa v mešitách, ale aj uprostred obeda na pracovisku, alebo na Grand Bazar, všade plno ľudí, rozprestrú koberčeky a idú rovno na vec. Turisti ich tam prekračujú a japonci natáčajú na kameru… Celé ich náboženstvo je OK, len nerozumiem prečo v mene Alláha muselo zomrieť toľko ludí.
4/ Mešity – sú úžasné, kus histórie a umenia. Pre mňa veľký zážitok. Aya Sofia – dnes už vlastne iba múzeum, kedysi chvíľu (asi tak 1000 r.) kresťanský chrám, neskôr moslimská mešita má úžasnú históriu a ešte úžasnejšiu výzdobu.
5/ Bospor – jeden z divov sveta – pre mňa. Nepochopím, ako pri takej hustej lodnej premávke sa tie lode nezrazia.
Inak – volal nás jeden týpek na one hour bospor trip na vlastnom člne. Hneď by som išiel, ale Jarmilka sa bála….
Iné, oveľa nebezpečnejšie situácie zvládala v pohode.
Istanbul má tisíce farieb a chutí, každý si tu môže nájsť niečo, čo ho uchváti, ale verím, že budú aj takí, ktorí povedia brŕŕŕ, Istanbul nikdy viac. Ja sa tam ešte určite vrátim, lebo je to zaujímavé mesto s energiou a vždy keď sa budem vracať domov, môžem si pomyslieť, že žijem v takom kľudnom a tichom meste ako je Bratislava. Ak ste to nevedeli – Istanbul je partnerské (družobné) mesto Bratislavy.
A ešte pár zaujímavostí:
- Mesto založili gréci, turci si ho podmanili až v polovičke 15. Storočia, keď pustošili byzantskú ríšu.
- Po úpadku starého Ríma bol Istanbul – vtedajší Konštantínopol najľudnatejším mestom sveta.
- Sultán Mehmed II urobil mesto hlavným mestom Osmanskej ríše a ešte viac posilnil jeho význam.
- Oficiálne sa názov Istanbul používa od roku 1930.
- Modrá mešita bola postavená podľa vzoru Aya Sofia.
- Mozajková výzdoba Aya Sofia má byzantský pôvod no sultán Mehmed II ju dal prekryť. Až po troch storočiach začali mozajku reštaurátori odkrývať.
- Bospor (po tur. Istanbul Bogazi) je prieliv medzi európskou a ázijskou časťou Turecka, teda medzi Balkánskym polostrovom a Malou Áziou. Spája Marmarské more a Čierne more.
- Základné údaje:
- dĺžka: 30 km
- najmenšia šírka: 0,7 km
- najväčšia hĺbka: 120 m
- Ide o zatopené riečne koryto s vysokými a strmými brehmi a početnými zátokami (najväčšia sa volá Zlatý roh). Pri Istanbule je Bospor preklenutý visutým Bosporským mostom, ktorý so svojimi 1074 m patrí medzi najdlhšie visuté mosty sveta a dokončený bol v roku 1973
Týždeň v Istanbule preletel veľmi rýchlo. Cestu naspäť sme už absolvovali lietadlom a všetko prebehlo hladko. Spomienky? Parádne, bolo to skvelé, Istanbul fakt stojí za to.
Tento výlet sa uskutočnil v máji 2009
Celá debata | RSS tejto debaty