Bolo to takto…

Hneď na úvod musím napísať, že keď počujem slovo blava, mám z toho koprívku a nikdy som nepochopil, prečo vlastne obyvateľov hlavného mesta volajú za hranicami Záhorskej Bystrice, Lamača, Kramárov, Rače, Vajnor, Podunajských Biskupíc a Čunova – paštikári. Úplne vážne, v detstve som si naozaj myslel, že paštikár je hanlivý výraz pre všetkých, ktorí nebývajú v Bratislave. A je to preto, lebo keď niekam cestujú, vždy si zoberú na jedenie nejakú konzervu s paštekou. Nech mi je odpustené…

Spomínam si na jeden krátky príbeh: cestovali sme vlakom z dovolenky ROH niekde v čechách. Začiatkom 70-tych rokov úplne bežný zážitok socialistickej rodiny. Okrem toho, že odborárske zájazdy mali svoje striktné pravidlá, pred odchodom domov (obvykle špeciálnym odborárskym nočným vlakom), dostávali účastníci balíček jedla na cestu. Bola to sada asi 3-4 konzerv + multifunkčný otvarák, lyžička a nožík v jednom, čím sa dalo rovno tie dobroty natierať na chlieb a čo ja viem čo ešte to zvládalo – nepamätám si úplné detaily, bol som ešte malý. Neviem ani presne, čo tam všetko bolo, iba viem, že len čo sme nastúpili do vlaku, začali odborári tieto delikatesy rozbaľovať a konzumovať. Fascinovalo ma to. Aj ja som dostal neodolateľnú chuť aspoň jednu konzervu otvoriť. Mama však zakročila, žiadnu konzervu mi otvoriť nedovolila a ja dodnes neviem prečo. Dostal som nejaký rožok so salámou a odutý som bol až kým som nezaspal. Myslel som si naivne, že mama chce iba odložiť tie úžasné potravinové balíčky na horšie časy… Horšie časy asi neprišli, lebo balíčky sa prepadli pod zem, alebo čo, jednoducho som ich od vtedy už nikdy viac nevidel. Možno ich niekomu dala, alebo?… neviem kde pramenila tá nedôvera, ale je pravdou, že pašteky u nás nikdy neboli veľmi v kurze.

Minule som sľúbil, že v nasledujúcom článku sa predstavím, tak teda asi takto.

Som paštikár jak vyšitý. Narodil som sa v Bratislave, presnejšie v starej Petržalke, prežil som tu celý doterajší život a mám toto mesto naozaj rád. Pochopíte to? Narodil som sa v čase, keď Bratislava nemala ani 250.000 obyvateľov a Dubček ešte nebol na indexe. Bývali sme v Petržalke, a tak ako slovo blava z duše nemám rád a naivne si myslím, že skutočný Bratislavčan také čosi nikdy nepovie, ak niekto povedal že ide do „Petržky“, to mi nikdy nevadilo, zdalo sa mi to také familiárne. Naopak my – petržalčania, keď sme išli na pravý breh Dunaja, nehovorili sme že ideme do Bratislavy, ale „do mesta“. A to sa myslím aj teraz používa. Bol to pre mňa vždy veľký zážitok, keď som mohol ísť do MESTA. Najviac som sa tešil, ako si v autobuse kúpim lístok. Nastupovalo sa prednými dverami a po nástupe bolo potrebné kúpiť si lístok. Na kapote motora hneď vedľa vodiča bola štýlová kasička, do ktorej cestujúci vhodil peniaze a vedľa kasičky boli pripnuté lístky takým štipcom. Po zaplatení si cestujúci lístok odtrhol. Vodič skontroloval, či ste do kasičky vhodili správnu sumu a páčkou pridvihol dno kasičky, aby peniaze prepadli do plechovej krabice pod kasičkou. Technika baľšaja… detský lístok 50 halierov, pre dospelého korunu. Autobus číslo 25 chodil od starej Petržalskej stanice (tam bola otočka). Na tom mieste dnes stojí železničná stanica Bratislava – Petržalka. Kedysi kúsok od toho miesta bola ženská basa. Neskôr dopravný podnik potiahol linku až k letnému kúpalisku Matador a zmenil aj číslo autobusu na 38.

Do mojich 15-tich rokov sme bývali v staršom radovom dome, niekde medzi bývalým kinom Iskra a starou školou. Tú ulicu mnohí volali familiárne Stalinka, aj keď už dávno bola Zadunajská. Z babkinho rozprávania viem, že pred Stalinom niesla ulica aj meno Hitlera, ale historicky bola Zadunajskou ešte dávno pred tým, ako sa Stalin s Hitlerom preslávili natoľko, aby po nich pomenovali ulicu. V mojich budúcich článkoch určite sem-tam zablúdim do starej Petržalky, veľa som tam prežil a niekoľko spomienok Vám odovzdám. Na obrázku je dom, v ktorom som prežil detstvo.

Do „novej Petržalky“ sme sa presťahovali začiatkom 80-tych rokov, v čase keď betónové domy rástli sťaby huby po daždi. Celá Petržalka bola v tom čase a ešte na dlho ostala strašiakom pre všetkých, ktorí tam nebývali. Najväčšie horory ale aj tak navymýšľali hlavne tí, ktorí tam ani nikdy neboli. Petržalka mala tak ako všetky iné veľké sídliská svoje muchy, nedostatky, skrátka všeličo sa mohlo urobiť aj lepšie, ale dnes s úplnou vážnosťou hovorím, že to je celkom dobré miesto na život. Nikdy som sa tu necítil ohrozený, stratený, ako v džungli, alebo nebodaj ako v králikárni…. (aj takéto prívlastky Petržalka dostala, asi tiež od ľudí, ktorí o Petržalke nevedia nič). Na Petržalku teda nedám dopustiť, aj keď dnes už nebývam priamo tu, ale v susednej mestskej časti a stále ešte na pravom brehu Dunaja.

Tu moje rozprávanie na tento týždeň preruším. V ďalšej časti Vám napíšem zase pár riadkov z môjho detstva a aj o tom, ako som si zaobstaral psa.

Tak zatial sa majte,

stále Váš Martin